U kávy s...

úterý 11. srpna 2015


Dnes Vám chci představit člověka, který je pro mě ztělesněním slova cílevědomost. Alexandra Bolfová. Holka, kterou bezmezně obdivuju. Vy máte tu čest číst rozhovor s někým, kdo bude velmi brzy slavnou a úspěšnou divadelní režisérkou. Věřím tomu stejně, jako že každý rok budou Vánoce. Studuje Divadelní dramaturgii na Divadelní Fakultě Janáčkovy akademie múzických umění v Brně. Víte kolik na takový obor vyberou lidí? 4! V budoucnu by se chtěla věnovat divadelní režii a to hodně!! První hru napsala ve svých patnácti letech. Ve svých dvaceti má pět divadelních her a jednu rozhlasovou. A já, já mám první rozhovor!! Úmyslně jsem tento příspěvek naplánovala pro dnešní den tak, aby následoval po mém včerejším článku. Povídání o tom, že sny se opravdu plní, když jim jdete alespoň malinko naproti, když nepřestáváte snít a věříte. Se Sašou nás svedla dohromady láska k Luhačovicím, kam ona jezdí pravidelně se svými rodiči a kam jezdím každý rok také já a moje rodina.....a tak jednou naši rodiče společně posnídali a přátelíme se všichni už několik let! Její rodiče jsou ve věku mě a mé sestry, ale výborně si rozumí s našima. Jsme věkově velmi různě, ale máme se rádi! Pamatujete na tento článek??



Jak jsi se dostala k tomu co teď děláš? Myslím ten první nápad, myšlenka..... Čím a kdy to všechno začalo?
Začalo sa to všetko keď som mala asi dvanásť rokov. Klasický prázdninový deň, kedy som sa nudila ako obyčajne a v televízii nešlo nič iné iba akýsi, dovtedy pre mňa neznámy (resp. nenávidený) čiernobiely film. Ani neviem z akého dôvodu, no ako dieťa som mala doslova alergiu na čiernobiele filmy, takže si vieš dosť živo predstaviť aká som musela byť zúfalá, keď som sa rozhodla, že si takýto film pozriem. Bol to film Falešná kočička z roku 1937 (v hlavných úlohách Věra Ferbasová a Oldřich Nový) a stalo sa to, že som sa do čiernobieleho filmu v priebehu hodiny zamilovala. Od tej doby som sa začala zaujímať o český čiernobiely film, ak to tak možno laicky povedať, ale aj o film ako taký, zaujali ma osudy hercov tejto éry, preto som začala zhromažďovať knihy o týchto osobnostiach, či už biografie alebo autobiografie a keďže takmer všetky filmové hviezdy sa venovali aj divadelnej tvorbe, dostala som sa takto okľukou k divadlu, ktorého čaru som napokon ani ja sama neodolala. Po ukončení základnej školy som sa hlásila na obor muzikálové herectvo na Štátne konzervatórium v Bratislave, kde ma nezobrali a povedali mi, že zo mňa nikdy herečka nebude kvôli zlým sykavkám, ktoré mám vraj príliš výrazné. To bol však pre mňa impulz k tomu, aby som sa v tomto smere postavila na vlastné nohy a po príchode na gymnázium som si v Skalici okamžite založila vlastný divadelný spolok a vtedy som začala písať vlastné divadelné hry, ktoré som si zrežírovala a so spolužiakmi naskúšala, a ktoré sme nasledovne hrali pred širokou verejnosťou a na rôznych festivaloch. Samozrejme, že svojej láske som zostala verná a spolok, ktorý som založila, nesie vo svojom názve meno významného slovenského herca, režiséra a speváka Františka Krištofa Veselého, ktorý bol veľkou hviezdou predovšetkým českého prvorepublikového filmu, s čím zároveň súvisí aj voľba repertoáru, ktorý pozostával najmä zo situačných komédií z obdobia 30. rokov minulého storočia. A práve v priebehu tých štyroch rokov, ktoré som strávila na gymnáziu, som si čím ďalej, tým viac uvedomovala, že sa chcem divadlu venovať aj profesionálne. Mala som síce za sebou nejaké kurzy a semináre týkajúce sa divadelnej dramaturgie a réžie a práve preto som vedela posúdiť, že na to, aby som mohla robiť divadlo na takej úrovni, ako ja chcem, mi toto stačiť nebude. Vedela som, že je to beh na dlhú trať, no v tomto smere som mala vždy obrovskú podporu rodičov, takže mi v mojom rozhodnutí nebránili, ba práve naopak. Keď sa nad tým tak zamyslím a uvedomím si, že v podstate celý môj budúci život v dvanástich rokoch ovplyvnil jeden takmer osemdesiat rokov starý film, mám z toho akési zmiešané pocity. Je niečo také vôbec možné? Ktovie. Každopádne, som nesmierne vďačná, že mi bola daná možnosť a priestor k tomu, aby som sa mohla venovať jednému z najkrajších druhov umenia, umeniu divadelnému.

 
Hra: Darujem svoju ženu


Hra: Darujem svoju ženu

Co je na Tvé krásné tvůrčí práci největší zábava a kterou její část máš úplně nejvíc ráda? Co Tě inspiruje?
Divadlo ma baví celé, samo o sebe. Najväčšia zábava je však jednoznačne samotné skúšanie, keď rátam analýzu a akýsi dramaturgický výklad až po nahadzovanie do priestoru. Samozrejme, že to závisí od ľudí. Je veľmi dôležité akými ľuďmi sa obklopíš a akú atmosféru dokážete spoločne na skúškach navodiť. Či sa pre vás skúšky stanú radosťou, zábavou, alebo naopak. Od toho sa potom odvíja celá ďalšia práca na inscenácii. Zažila som už obidva prípady.
Myslím, že neviem povedať, ktorú z častí, či fáz mojej práce mám najradšej, bavia ma všetky rovnako, či už je to samotná tvorba textu, kedy si priam užívam to, ako sa v mojej mysli rodia nové bytosti, ako sa vyvíjajú, rastú, nechávam postavy jednať, pozorujem ich správanie a nasledovne všetko to, čo som odpozorovala, prenesiem na papier; alebo príprava inscenácie, kedy pracujem na analýze hry a snažím sa svojim hercom vysvetliť jednanie postáv, podať stručnú charakteristiku obdobia, miesta, postáv a podobne; tiež práca s hercom v priestore. Ale máš pravdu, je fáza, ktorú mám zo všetkých najradšej  a je to tá časť, kedy všetky jednotlivé zložky inscenácie začnú dovedna tvoriť celok, ktorý má istú hodnotu, či už umeleckú alebo inú, to musí posúdiť odborník (smiech). Je to, takpovediac, koniec práce na inscenácii, ktorý so sebou prináša istý druh smútku, ale na druhej strane nesmiernu radosť, keď vidím, že plody mojej práce neboli zbytočné a našli si svojho diváka.
Inšpiráciu čerpám predovšetkým vo vážnej hudbe, ale aj v hudbe všeobecne. Keď zatvorím oči, každá skladba mi pred očami nahodí obraz, ktorý ožíva; jeden, dva, niekedy aj desiatky. Ďalším vynikajúcim zdrojom inšpirácie sú pre mňa fotografie, je jedno či staré, alebo nové, dobovky, portréty... Vidím fotografiu a odrazu mám príbeh. Alebo len pozorujem ľudí okolo seba a tí sú pre mňa kameňmi v základoch, na ktorých môžem stavať, fabulovať.

Jak vnímáš reakce publika na Tvé hry? Dojímají Tě?

Dalo by sa povedať, že áno. Ale vždy je to len moment, než si uvedomím, že ovácie zo strany divákov nie sú celkom na mieste. Vždy je čo zlepšovať. Raz mi jedna nemenovaná režisérka povedala, že najhoršia vec je, keď je umelec so sebou a svojou prácou spokojný. Nič horšieho sa už stať nemôže. Myslím si, že má pravdu. K tomuto povolaniu možno viac ako ku ktorémukoľvek inému patrí predovšetkým pokora, ktorú ale dnes má len veľmi málo ľudí. Preto sa snažím nenechať sa uniesť emóciami, ale skôr ako pozitíva hľadať negatíva celého diela a nabudúce sa ich snažiť vyvarovať.

foto: R. Ralbovský
foto: R. Ralbovský

foto: R. Ralbovský



Je film nebo knížka, jejíž příběh bys chtěla žít? Doufám, že existuje, protože to bude skvělý tip něco vidět nebo si přečíst! ;)
Z filmov je to asi Chaplinov Monsieur Verdoux, kde sa snúbi komika s tragikou. Postava Verdouxa je vlastne jedna veľká hádanka, na ktorú neustále hľadáte odpoveď. Je to postava vnútorne obrovsky bohatá, ktorá má v sebe ako potenciál tragiky, tak komična, ale ktorá nám do svojho vnútra nedá nahliadnuť. Nedá nám nič zadarmo. Čo sa týka kníh, tak sú to Fuksove Variace pro temnou strunu. Táto kniha ma oslovila len nedávno a síce natoľko, že v súčasnosti robím jej adaptáciu. Príbeh dvanásťročného Michala, ktorý začína ešte pred Anšlusom a končí niekedy po vyhlásení protektorátu. Autor popisuje vnútorný svet chlapca, to ako on vníma okolie, spoločenskú a politickú situáciu svojimi ešte stále detskými očami. Fascinuje ma Fuksov jazyk a to ako brilantne koketuje so smrťou, ktorou je toto dielo rámcované a kde vystupuje z pozadia práve vtedy, keď to najmenej čakáme. Asi je na mieste klásť i otázku prečo práve Variace a Verdoux. Práve pre akúsi vnútornú silu postáv, ktorú obe nesporne majú.

Tvůj filmový idol?

Tých mám hneď niekoľko, ako mužských, tak aj ženských. Z mužov je to, podľa môjho názoru, najcharizmatickejší herec Zdeněk Štěpánek s jeho jedinečným hlasom, neodolateľný milovník Oldřich Nový, s ktorého Kristiánom som sa smiala a plakala zároveň. Zo žien je to Nataška Gollová ako neodolatelná Eva, ktorá tropí hlouposti, no a v neposlednom rade skvostná Adina Mandlová.





Protože se na blogu věnuju taky bydlení....co máš doma nejradši, bez čeho by ses neobešla?
 Sbíráš třeba něco?

Zbieram staré veci. Fotografie, dobové oblečenie, pohľadnice Luhačovíc, ku ktorým mám veľmi vrúcny vzťah, staré knihy, ale aj rôzne iné doplnky. Najradšej zo všetkých miestností mám svoju izbu, kde mám moju milovanú knižnicu, bez ktorej by som sa nezaobišla, dobový gramofón, starý písací stroj značky Royal, dobový telefón, a ďalšie iné maličkosti, ktorými sa snažím vytvoriť si ilúziu minulých čias. Ale keď tak rozmýšľam, je ešte jedna vec, bez ktorej by som sa nezaobišla. Posteľ! V nej trávim  víkendy, či už prácou alebo spánkom, ktorého si v Brne, kde študujem, veľa neužijem. Je to miesto, kde najrýchlejšie načerpám energiu, ktorú za celý týždeň v škole stratím.

Nejlépe strávený den.... Čímž se dostáváme také ke koníčkům. Co tě baví?
Medzi moje záľuby patrí divadlo (prekvapivo), film, história a rodina, s ktorou sa snažím tráviť veľa času. Najlepšie strávený deň by bol pre mňa ten, v ktorom by som sa mohla vrátiť v čase do 30. rokov a stráviť deň prehliadkou Prahy spolu so svojim najbližšími, doobeda si zájsť do kina na Fričov najnovší film, večer navštíviť Národné divadlo a celý deň zakončiť prechádzkou nočnou Prahou a zakotviť na Barrandovských terasách, keby samozrejme táto možnosť bola. Jedným z najpohodovejších dní je pre mňa deň strávený skúšaním nového kusu, písaním, či už poviedky alebo práve novej hry, ale tiež na záhrade s rodinou, kedy si užívam sladké ničnerobenie s knihou v ruke.
Hra: Luhačovický švihák alebo Vydáš sa a basta!, foto: R. Ralbovský

Hra: Luhačovický švihák alebo Vydáš sa a basta!, foto: R. Ralbovský

Protože u Tebe vím, co je Tvé povolání snů, tuto tradiční otázku vynechám a malinko pozměním. Co by byl Tvůj splněný sen? Co je Tvůj cíl?
Môj splnený sen? Byť vynikajúca v tom, čo chcem robiť. Ovládať remeslo a vedieť svoj talent (ak nejaký mám) využiť na maximum a neustále ho rozvíjať. A jedného dňa sa so svojim predstavením dostať ako hosť až na Divadelný festival v Avignone, kam sa dostanú len tí najlepší z najlepších. Svojou tvorbou chcem ľuďom dávať podnety na premýšľanie, meniť ľudí, svet okolo. Zasiahnuť diváka, či čitateľa, ale tak hlboko, aby zastal a bol priam nútený zamyslieť sa, nad sebou, nad svetom, dávať podnety k úvahám. Aktivizovať diváka, čitateľa. Nakoľko sa mi to podarí je otázne.
Hra: V meste sú bratia Steinovci, dramatizace románu Věry Kalábové, která se nyní připravuje, a která se bude odehrávat v katakombách Jezuitského kostela ve Skalici. Židovská tématika. Foto: R. Ralbovský



Děkuju, Sašenko! ♥ Pusu!



Ukázka tvorby, autor A. Bolfová:


Zrcadlo



„Co vidíš, když se občas podíváš do zrcadla?“

Občas nic víc, než pouhou siluetu,
tak křehkou, až přinutí tě otočit se
a nevidět dál onu nedopsanou větu,
vytrženou stránku ze sešitu,
černou, špinavou, umazanou tuší.
Jako bych upsala ji samotnému ďáblu.

„Co vlastně, drahá?“

                                               Vždyť víš, přece duši.

„Co tedy vidíš v zrcadle? Všecko jak se patří a sluší?“

Vidím dvoje bílé ruce, němé ruce.
Ruce, jež zůstanou navždy dvě.
Ruce, jež odmítají ruce druhého.
Ruce prázdné jako rám bez obrazu.
Ruce nehybné jak socha Goetheho,
vystavěná z něžných frází.

„Tak co dalšího vidíš, když se do zrcadla podíváš?“

Vidím dvoje nohou, jak stojí pevně, nehnutě.
Nohy jako nohy Krista, přibity na kříž utrpení.
Nohy jak dva sloupy pevně ukotvené do skalisek.
Nohy tonoucí v bahně nezodpovězených otázek.
Nohy hledající pevnou zemi,
napříč lety, napříč staletími.

„Toť  všechno, drahá?“
 
                                           Kdepak, co vás to napadlo?

„Co tedy vidíš, když právě teď uzříš  zrcadlo?“

Vidím oči, bledé tváře, z nichž vytratil se jas.
Vidím ústa, která kdysi líbávala,
dnes však studí, k čertu, vzal to ďas!

Vidím nekonečný duchabol a trýzeň.
Vidím človeka, pouhé nic a všecko zároveň.
Vidím život ve smrti a smrt v životě.
Vidím ženu rukama tápat v nicotě.
Vidím lásku a všechna její příkoří.
Vidím osud jenž mnohé z nás pokoří.

„A co ty, drahá?“

                               Já slepá jsem.
Všecko je náhle složité a těžké.
Černé, špinavé, umazané tuší.
Snad jsem ji  neupsala ďáblu.

„Copak, drahá?“
        
                              No přeci duši.
 


Žádné komentáře:

Okomentovat

Děkuji Vám za milé komentáře!

ZOOT

ZOOT

ZOOT

ZOOT